Posledný prásk
Včera po bongosete som videl všetko, tak odporne jednoduché a prázdne. Ulicu, ktorou som kráčal i ľudí...
Bol som bábika, ktorá na moment ožila v rukách mladej chorej slečny. Neviem prečo jú tý dvaja vlastne brali so sebou?! Žena a muž. Sú spolu a predsa nie sú. Dve prázdne schránky pohybujúce sa mestom. Zadajte prosím vás pin, nech vyhľadám sieť! Nech vstúpim! Nech som!
Nech som ďalej vystrašený ako včera. Aj radosť. Áno radosť. Z opičieho smiechu, ktorý sa ani na moment nerozľahol v prázdnych uliciach mesta. Tú chvíľu som bol len obyčajný kých. Jeden, druhí, tretí...
Moje telo bojovalo s teplotou, ale bolo neskoro:
UŽ SOM SI DAL POSLEDNÉHO PRÁSKA!!!