Baches 33 let / Senica

Vlastne to nebolo tak dávno. November, možno začiatok decembra. Tie týždne, keď celé dni len leje a duje, keď tma padá už o piatej poobede, keď deťúrence naivne čakajú na prvý sneh a keď sa, ako výsmech realite, na každom kroku vyždierajú utopické vianočné reklamy. V to ráno sa na takom reklamnom kartóne dokonca pošmykla nejaká babička a šup ju na zem. Ako z paródie Charlieho Chaplina.  

Ja som vtedy sedel v aute. Bol som nervózny, veď len hlupák by nebol. V rádiu mi hral už tretí album AC/DC, tak zúrivo som presviedčal sám seba, že som v pohode. Sedel som tam dlho, niekoľko hodín. Občas som išiel na malú, občas po cheesburger. Ale rozmýšľal som. Najmä som rozmýšľal. Napokon, bol to veľký deň. Hranica dospelosti. Big boys´ game. Opakoval som si plán, snažil sa relaxovať ale...najmä som rozmýšľal. Nad tým, aké to bude pri tom a aké to bude potom.

Zotmelo sa. Poznáte ten pocit, keď napäto na niečo čakáte a modlíte sa za každú sekundu, ktorou by ste mohli oddialiť prvý krok. Tak som to prežíval. Ibaže trikrát intenzívnejšie. Sledoval som vodu z rímsy, ako sa kurvila s hnijúcimi listami. Sledoval som zákazníkov blízkeho fastfoodu. Sledoval som tvary môjho volantu. Boli úžasné. Prvý raz som si uvedomil tú eleganciu. Chápete, čo mám na mysli? Oddialiť každú sekundu. Naťahovať čas meditovaním nad volantom.

Dobre, koniec kravín, si tu pre niečo iné. Ideme na to. Zaradil som jednotku, udrel som sa po hrudi a odbočil do uličky vpravo. Ulička vpravo viedla do tej najnepopulárnejšej časti mesta. Do môjho cieľa. Asi po troch minútach som odstavil auto pri chodníku, otvoril okno spolujazdca a čakal. Zamierila ku mne slečna. Všetko išlo podľa plánu. Žena mala krátku sukňu, vyzývavé pančuchy a lesklé čižmy. Výstrih hlboký a tvár nalíčenú. Veľmi nalíčenú.

,,Čau zlato, chceš?“

,,Komplet. Koľko?“

,,Šesť.“

,,Sadaj.“