The_Death Žena, 30 let / Hlohovec

(Týmto krátkym úvodom sa chcem poďakovať Upratovačke, že nechala Koberec v Sprche dosť dlho, aby sme sa stihli porozprávať, a aby mi stihol prezradiť všetky svoje Príhody J )

Toto je príbeh o napohľad nezaujímavom a nepodstatnom koberci nevýraznej béžovej farby. O koberci z malého priestora vykachličkovaného sprchového kúta. O koberci, ktorý si svojimi činmi zaslúžil meno Koberec s veľkým K. O Koberci, ktorého vlhké prostredie dlhodobého pobytu spôsobilo, že sa s ním začali diať pozoruhodné veci...

Prvá z týchto zmien na Koberci bola nepatrná plesnivá škvrna asi sedem centimetrov na juhozápad od pomyselného stredu. Samozrejme, že jej nikto nevenoval najmenšiu pozornosť, pretože ľudia majú hlúpy zlozvyk nevšímať si veci, ktoré sú pre nich príliš malé. Lenže, čo je malé, ešte nemusí byť nedôležité a škvrna bola toho dôkazom. Nemilosrdná pleseň má totiž tendenciu rásť, pokiaľ sa dá, ak má na to dobré podmienky.

Netrvalo dlho a Koberec, ktorý bol vtedy ešte len na ceste k tomuto Menu, obrástol zo spodnej strany celkom solídne hrubou a súvislou vrstvou plesne Botrytis Cinerea. Tieto malé priateľské mikroorganizmy zabezpečovali Kobercu pohyb a spôsobili, že Koberec začal prejavovať primitívne známky samostatného  myslenia.   

Tak sa stalo, že Koberec jedného dňa precitol, ako sa to stáva aj ľuďom najmä, keď sú po opici, a uvedomil si, že existuje! Bol to preň celkom nový a nezvyčajný pocit. Odrazu cítil pohyb, vnímal tok energie, videl farby a počul zvuky, hoci sa spočiatku od prekvapenia nevedel rozhodnúť, či to nie je naopak a predsa len počuje farby a vidí zvuky. Všetko, čo je pre nás také obyčajné, že tomu nevenujeme pozornosť, sa mu zdalo zázračne úžasné. Bolo toho tak veľa, že si všetko nedokázal do sýtosti vychutnať. Každý pocit sa mu videl dokonale opojný. Bolo to prvý raz, čo niečo takéto zažil.   

Keď okúsil chuť života alebo, rešpektujúc presnosť opisu, náhle získanej schopnosti uvedomiť si vlastnú existenciu, zatúžil vidieť toho viac. S pocitom nevýslovného šťastia (nevýslovného sčasti aj preto, lebo Koberec ešte predsa len neobjavil čaro verbálnej komunikácie) sa dal na pochod a milióny mikrooganických nožičiek ho odnieslo ktovie kam...

º º º

Po Opálovej ceste, ktorá bola jednou z najvýznamnejších obchodných ciest v tomto kraji, kráčala postava a vedľa nej sivý somárik naložený vrecami.Bola to pozoruhodne vysoká postava, mierne zhrbená pod ťarchou obrovského vreca plného pravdepodobne tovaru na trhy. Táto postava patrila Johnovi Dlhobradému. Z diaľky by ju spoznal každý, kto aspoň raz za čas navštívil trhy. Medzi konkurujúcimi obchodníkmi bol známy asi ako šlopec medzi myšami. Vždy obsadil najlepšie fleky, dokázal predať aj tú najošúchanejšiu haraburdu a všetko, čo práve ide na odbyt, skúpil prvý.

John teraz zastavil, aby si prehodil vrece na druhú stranu. Slnko pražilo, akoby ho bol niekto podplatil a vietor nahrával do karát jeho diabolskému plánu všetkých upražiť tým, že ani na chvíľu nezafúkal. Bol práve sviatok Zaslúženého oddychu a preto nebolo na celej Opálovej ceste jedinej živej duše. Samozrejme, okrem Johna, ktorému v oddychu bránilo jeho náboženské presvedčenie a prikazovalo mu skupovať a predávať a predávať a predávať... Nezúčastnený pozorovateľ s veľmi silným sarkastickým cítením by povedal, že John bol zrejme najzbožnejšou osobou pod Slnkom.

V diaľke sa ozval slabý šuchot. John si ho najprv vôbec nevšímal. Až keď šuchot zosilnel a John mal pocit, že zdroj tohto šuchotu sa k nemu náhlivo približuje, otočil sa. Spoza zákruty na ceste sa vynoril malý štvorcový koberec kedysi béžovej farby. Vyzeral, že má naponáhlo, pretože akýmsi záhadným spôsobom sa plynulým pohybom premiestňoval po prašnej ceste. Zdalo sa, že sa kĺzal vo vzduchu niekoľko milimetrov nad zemou ignorujúc pri tom gravitáciu, hoci aj tá bola v tejto oblasti blízko Stredokoromijských hôr mierne narúšaná vysoko potenciálnym magickým poľom. Koberec prefrčal okolo Johna celkom slušnou rýchlosťou (vzhľadom na iné koberce určite) a nevenoval mu najmenšiu pozornosť. O chvíľu sa už strácal za ďalším kopcom, ktorý lemovala Opálová cesta.

John bol len krátko zaskočený. Potom si prehodil vrece cez plece a pomaly išiel ďalej svojou cestou. Bola to najbizarnejšia udalosť v jeho doterajšom živote. Ale aj tak by ho viac prekvapilo, keby sa dnes vyrezávané príbory predávali lepšie ako predvčerom...    

Práve v tom čase sedel istý čarodejník na kopci a viedol dlhý rozhovor so Slnkom.

„Určite si myslím, že povstanie proti kráľovi v Kráľovste Anadiccon bolo správne rozhodnutie. Posledný nástupca trónu bol dokonale nezodpovedný.“

„Dostal šancu len preto, lebo bol potomkom schopných predkov, ale aj napriek tomu, je to istá tradícia, keď syn kráľa zdedí trón...“

„Chcel by som sa ťa ešte čosi opýtať.“

„Nech sa páči, počúvam,“ odvetilo Slnko.

„Neprekáža ti tá náročná práca, keď musíš celé dni svietiť?“

Slnko sa prekvapilo, ale nedalo to najavo: „Zvyklo som si. Za tie roky.“

„Ale predsa ťa nemrzí, že musíš svietiť a nikto sa ťa nepýta, či chceš alebo nie?“ nechcel veriť čarodejník.

Slnko sa zamyslelo a odpovedalo: „Nesťažujem sa.“

„Ale nikto ťa za to ani neplatí!“

„Beriem to tak, že každý musí vykonávať nejakú prácu.“

„V tom prípade, nech sa ti v nej darí.“

„Vďaka, priateľ môj,“ zdvorilo sa poďakovalo Slnko. Potom zapadlo a ešte raz sa zamyslelo nad čarodejníkovými otázkami...   

  

Asi týždeň po Daždivej Sobote, ktorá posledné tri roky vyšla na pondelok, bol Koberec videný dvomi trollmi v Hraničných lesoch.

 Na pomenovanie Hraničné lesy si ľudia tak zvykli, že ho nezmenili ani po dvesto rokoch od zrušenia hraníc medzi dvomi susednými kráľovstvami, takže milé Hraničné lesy si nerušene rástli kdesi v strede zjednoteného kráľovstva a politika ich vôbec nezaujímala.

Trollovia práve rúbali drevo, keď zbadali Koberec ladne plávajúci vzduchom. Človek by si pomyslel, že také apatické stvorenia, ako sú trollovia, nemôže niečo také vôbec prekvapiť.

 A mal by pravdu. Ak by trollovia mali nejaké zásady, tak by zásadne nezaujímali postoje k ničomu, čo sa deje okolo. Jednali by zásadne len vo svoj prospech a bránili by zásadne len svoje postoje a práva, ktoré sú všetko, len zásadne nie tolerantné voči iným.

Napriek tomu boli trollovia celkom milé stvorenia, ak ste porozumeli ich spôsobom. Dá sa povedať, že taký troll bol na trollské pomery celkom fajn spoločník. Ale priateľstvo s trollom by ste vôbec nemuseli prežiť, keby ste si neboli vedomí nebezpečenstva, ktoré by vám hrozilo, keby ste sa dotkli trollovho majetku. Na to sú totiž veľmi hákliví. Toto varovanie nájdete určite v každom Sprievodcovi svetom trollov. A za ním rad výkričníkov.   

 A presne v tomto urobil Koberec, hoci celkom nevedome, chybu. Spokojne si totiž prerazil cestu polenami, ktoré si trollovia narúbali. A trollovia, momentálne ovládaní silnými inštinktami, vyštartovali plnou rýchlosťou za ním.

Tu je asi na mieste opraviť jednu nepresnosť, čo sa týka trollského behu. A to takú, že trollovia sú všeobecne pokladaní za pohybovo nie práve najlepšie vybavené tvory. Temer všade panuje myšlienka, že uháňajúci troll dokonale pripomína mamuta zbesilo bežiaceho cez úzke a krivoľaké uličky niektorého z  miniatúrnych severotalianskych mestečiek. Možno je to pravda. Možno je to pohľad nadmieru nezávideniahodný, najmä ak stojíte dosť blízko. Skúste však pred takým mamutom utiecť...

Nemalo by význam opisovať celý priebeh naháňačky. Podstatné je, že nehral v prospech Koberca. Trollovia sa ho zmocnili tesne pred močiarmi, ktoré sa v trollskej reči volali Močárezkerýchcerízubysmrt. (V preklade to znamenalo: Územia presiaknuté vodou, v ktorých sa dá ľahko prísť k vážnemu úrazu.)

Netreba ani poznamenať, v akom nebezpečenstve sa Koberec nachádzal. (Slovíčko „smrteľné“ sa už aj tak chápe len ako cliché.) Mal však jednu nespornú výhodu. Pôsobil magicky. A trollovia majú pred mágiou rešpekt. Pravdepodobne preto, lebo sa ju nikdy nenaučili ovládať... Možno si mysleli, že Koberec je ich životná šanca, pretože ho zajali a vzali so sebou do dediny, kde ho úslužne odovzdali kráľovskej stráži, odkiaľ putoval rovno ku kráľovi a jeho jedinej kráľovskej dcére.   

Princezná trollov sa volala Hlávtrhačmila. Jej charakteristickou črtou bolo, že keď sa niekomu predstavila, ten druhý zväčša zarazene mlčal. Keby bol aj jej otec takej milej a otvorenej povahy a mal by vo zvyku predstavovať sa príslušníkom iných druhov, než sú trollovia, stretol by sa s rovnakým prístupom. Jeho meno bolo Vyškriabočislav. Toto meno, napriek hrozivému podtónu, prezrádzalo jeho aristokratické spôsoby. Menej vznešení trollovia by namiesto škriabania očí bez váhania odtrhli hlavu aj s ramenami.

Prakticky, Vyškriabočislav bol v poradí druhý trollský náčelník, ktorý si privlastnil titul kráľ. Ako dobre viete, trollovia žijú v malých kmeňových spoločenstvách roztrúsených po celej krajine ignorujúc existenciu akýchkoľvek štátoprávnych útvarov. Dokonca ani vlastenectvo a hrdosť na vlastnú rasu im toho veľa nepovie, lebo trollovia nikdy neodmietnu ani bitku v rámci viacerých kmeňov...

A jednému takémuto kmeňu sa Vyškriabočislavov otec úspešne pokúsil šéfovať. Kráľovský titul vlastne neznamenal nič, iba to, že panovnícka dynastia mala silnejšie vyvinutý zmysel pre bitku, krv a vraždenie, talent na zastrašenie poddaných a trochu väčšie svaly ako ostatní... Teraz viete, čo si máte zadovážiť, ak sa chcete stať trollským kráľom.        

Trollská stráž najprv odvliekla Koberca do veľkej sály s dlhým stolom, za ktorým sedel sám kráľ trollov Vyškriabočislav II. Mohutný. Koberca zaujala najprv trollská architektúra, o ktorej sa toho vo všeobecnosti nedalo povedať veľmi veľa, iba ak to, že bola absolútne nevkusná a neumelecká. Dala by sa charakterizovať ako brvno, brvno, brvno, lebka, brvno, lebka, lebka, brvno, plus sem-tam nejaká tá železná tyč na podporu celej brvnolebkovej stavby. Museli by ste mať dokonale vyvinuté empatické cítenie voči trollom, aby ste sa rozumeli tomu, čomu hovoria umenie.

Kráľ civel na Koberec a výraz jeho tváre sa značne zhodoval s výrazom pravekého muža, ktorý vo svojej súkromnej jaskyni objavil elektrickú gitaru s kompletným vybavením. Potom kývol na strážnikov a tí sa s pokornými poklonami vytratili z miestnosti. (No dobre, tak z priestoru nedbanlivo ohraničeného nepravidelnou ohradou  drevených kolov, ku ktorým bola pripevnená plátená strecha.) Kráľ ešte chvíľku nerozhodne pozeral na Koberec a jeho mozgové závity sa dali do pohybu. Potom posunkom naznačil Kobercu, aby podišiel bližšie. Koberec ešte nikdy predtým nepocítil strach. Ale toto ešte nebola tá chvíľa, kedy mu bolo súdené ho pocítiť...   

Kráľ sa sklonil ku Kobercu a čo najúctivejším hlasom k nemu prehovoril:

„Ja vidieť, ty byť magický tvor. My chcieť, ty zostať a pomôcť. Spolu ovládnuť mágia,“ pri tomto slove sa kráľovi nebezpečne zaligotali malé temné očká, čo sa Kobercu náramne páčilo, a tak pozorne počúval.

V tom istom čase a na tom istom mieste, iba v úplne iných rozmeroch sa pol metra nad zemou vznášal duch mnícha, niekdajšieho vedúceho inkvizítora Anathema von Hranica. Dnes boli totiž jeho 450. úmrtiny. Štyristopäťdesiat rokov odkedy sa proti nemu spikli jeho vlastní pomocníci a upálili ho za herézu. Ako hovorieval, plamene boli aj sú súčasťou jeho pozemského aj posmrtného života. Aj teraz po smrti totiž okolo neho blčali plamene, čo bolo znakom, že plamene ho sprevádzali úplne všade. Dnes mu to mu to však už nespôsobovalo bolesť a muky ako v ten osudný deň, bral to ako nutnosť, ako znak povolania, ktorému zasvätil život.    

Každému je asi jasné, že úmrtiny boli sviatkom podobný našim narodeninám, ibaže poňatý v celkom inom (posmrtnom) svetle. Dotyčný oslávenec si vtedy spomínal na prekrásny deň svojho pohrebu, čiže deň, keď si uvedomil, že existujú aj lepšie zábavky, než aké sa dajú na tomto svete obsiahnuť. Napríklad klasické strašenie na starých hradoch – je to jednoduchá a navyše veľmi veselá zábavka. To nepochopíte. To by ste museli byť duchom...

Anathemus si už osláv úmrtín zažil dosť, napriek tomu boli tieto úmrtiny preňho výnimočné. Na každé päťdesiate úmrtiny dostane totiž duch povolenie na návštevu živého sveta a to v ľudskej podobe. Po bujarej oslave s ostatnými duchmi, kde sa tancovalo na rôzne pohrebné rytmy, sa Anathemus vybral do správnych zemepisno-posmrtných rozmerov, aby mohol koncentrovať priečne pretekajúcu energiu, ktorá ho mala prepraviť na to vytúžené živé miesto. Už dávno sa necítil taký spokojný. Ešte raz sa zhlboka nadýchol a vtom pocítil, že tok energie je už dosť hustý, aby sa mohol zhmotniť v živých rozmeroch...

„Magický Koberec! Ty povedať niečo!“ rozčuľoval sa kráľ Vyškriabočislav nad Kobercovou mlčanlivosťou.

Nebol si celkom istý, čo môže od Koberca očakávať. Ešte nikdy sa nezhováral so žiadnou magickou bytosťou. Zhovárať sa s trollmi nebolo vôbec ťažké, najmä ak bol kráľom a príroda ho obdarila veľkou dávkou fyzickej sily. Stačilo pohroziť päsťami a zarevať – v tom spočívala celá konverzácia. Ale čo mohol čakať od Koberca? Veľkorysé prijatie ponuky alebo zúrivé odmietnutie, ktoré mohlo predchádzať zničeniu osady magickými plameňmi? Kráľ musel na okamih zauvažovať, čo nerobil príliš často, ale na trollské pomery mu to išlo celkom dobre, a rozhodol sa pre efektívne sofistikované východisko z tejto napätej situácie. Urobiť to, čo mu ide najľahšie!

No vtedy sa osud nad Kobercom zľutoval a tentoraz ho podržal nad vodou. Práve keď kráľ rozťahoval laby, aby Koberec rozdrapil, presne štyri metre a dvadsaťpäť centimetrov nad ním sa zhmotnil Anathemus von Hranica v celej svojej nádhere a keďže gravitácia si tu poctivo plnila svoju úlohu, zvalila ho na zem, aby mu pripomenula, že už nie je v posmrtných rozmeroch, ale v obyčajných živých.

Koberec, ktorý si práve začal uvedomovať, že mu pravdepodobne hrozí nebezpečenstvo, využil tento moment na útek z trollskej osady a za sebou zanechal zmäteného a naštvaného Vyškriabočislava so značnou dávkou adrenalínu v krvi, privaleného váhou ešte zmätenejšieho mnícha, ktorý medzi trollmi vyzeral ako vytrhnutý z kontextu. Niežeby k trollom nechodili misionári, problémom bolo, že sa nikdy nezdržali príliš dlho. Tak a teraz máte predstavu o pôvode lebiek na koloch v trollských domoch...

Keď sa blížil večer, Anathemus ešte dosť zmätený z predchádzajúcich udalostí, premýšľal o spôsobe úteku z podsvetia. To miesto mal clekom rád. Nechápal predstavy ľudí o strašne tmavom a chladnom mieste, kde človeka nečaká nič iné len samota. Veď to bolo celkom príjemné miesto medzi osemnástou a dvadsiatou treťou dimenziou prechodnej galaxie ĐŌĿĩǾЍ. A náhodou bolo celkom dobre osvetlené a kúrilo sa tam na 21˚C. Bolo plné priateľských ľudí bez predsudkov. Človek sa tam nemusel trápiť takými hlúposťami ako platením účtov za elektrinu a mohol sa konečne venovať duchaplnejším veciam. Áno, patrilo medzi ne aj strašenie na hradoch.

Ale Anathemovi sa cnelo za slnečnými lúčmi živého sveta, za čistým vzduchom lesných čistín aj za účtami za elektrinu. Ale čas odchodu sa pomaly blížil. Už len štyri hodiny do polnoci...

Olaf Zküšëvystrëľsen bol lovec prízrakov z povolania, čo bola jedna z mála prác, bez ktorých by sa jeho mesto Magikøland určite nezaobišlo. Magikøland mal totiž to... ehm... štastie, že sa nachádzal na území maximálne zaťažovanom prízrakmi – v Striebročiernych horách. A v tejto oblasti to bolo určite jediné miesto, kde sa za najväčší prejav mágie dal považovať daňový podvod a kde sa na ulici stretávali len ľudia s ľudmi, prípadne s domácimi príslušníkmi živočíšneho druhu Animalia. Iste chápete, že v takom príjemnom mestečku boli stretnutia s prízrakmi nežiaduce a kedysi aj celkom časté, kým sa urastený Olaf nechopil svojej terajšej práce. Olaf bol ako stvorený pre túto prácu. Všetci jeho mužský predkovia boli lovcami a on v tejto tradícii pokračoval, iba s iným predmetom lovu.

Bola už úplná tma, keď sa Olaf so svojou družinou preháňal po lesoch. Bol to jeden z výnimočných dní, keď boli lesy čisté. Nezjavil sa tu ani jeden prízrak. Olaf miloval ten pocit, keď sa vrátil domov po úspešnom love a bol si istý, že si svoju prácu vykonal najlepšie ako vedel a ochránil tak nielen svoju rodinu, ale celé mesto. Táto práca ho napĺňala radosťou (... a testosterónmi).

Keď si už Olaf myslel, že dnes nič nechytí, zaregistroval kdesi medzi kríkmi šuchot. Jeho vycibrený inštinkt skúseného lovca prízrakov mu okamžite oznámil, že ide o prízrak.

Anathemus sa prechádzal (resp. vznášal, ak máme splniť maximálnu presnosť opisu) po akomsi tmavom lese plnom kríkov. Bola tma, ale taká, že by sa dala krájať, ak nie taviť a on nepatril medzi duchov, ktorí fosforeskujú. (Nikdy si veľmi nezakladal na lacných iluzionistických trikoch.) Jeho holografické plamene tiež nevydávali veľa svetla. Anathemus bol vlastne dosť poblednutý. Život v záhrobí mu asi predsa len príliš neprospieval. 

Olaf si bol istý. Bol to určite duch, a keďže zavadil o kríky, musel byť zhmotnený. O spôsob zhmotnenia sa, samozrejme, nezaujímal. Bol to predsa len lovec, riešenie podstaty nadprirodzených javov prenechával iným.

Olaf dal tichý povel ostatným lovcom. Vycvičenými pohybmi rozprestreli sieť a popchli kone kupredu. Olaf nabil svoju kušu šípom s povrazom a druhý koniec povrazu priviazal ku stromu. Potom obišiel kríky, v ktorých sa mal prízrak nachádzať... a potichu zamieril.

Anathemus mal v ten deň jednoducho smolu. A to je asi všetko, čo sa dá k tejto záležitosti povedať...

• • •

Púšť. Obrovské množstvo piesku na jednom mieste. Giganické pieskovisko. Cestujúce pieskové duny. Sucho. Púšť.

Púšť nemá v sebe rada osoby, ktoré sa nedajú vysušiť. Má pri nich pocit osobnej prehry. Vynímame z toho, samozrejme, živočíchy, ktoré v nej boli odjakživa, takže sa stali jej súčasťou, t.j. škorpióny, levy, rôzne plazy, skákajúce dlhonohé potvorky s rohami a púštni šamani, ktorí však občas spadali do kategórie skákajúcich dlhonohých potvoriek s rohami.  Genialita a bláznovstvo sa nedajú ľahko rozoznať... a väčšinou sa prelínajú.

Púštnych šamanov a ich bláznovstvá pozná málokto. Málokto si odskočí do púšte na filozoficko-psyhoanalytické posedenie, keď pochybné veštkyne sú na každom rohu každého mesta, kde komfort prevažuje kvalitu.

Kvalita služieb. To považoval Al’abastro za niečo priam posvätné. Svoju prácu si vážil zo všetkého najviac a naplno sa jej oddával nevylučujúc absurdnosti, ktoré zahŕňala.

Al’abastro vstával každé ráno spolu so Slnkom, ktoré mu bolo verným spoločníkom celé dni. Slnko malo veľkú záľubu v mysliteľoch a často s nimi viedlo rozhovory na rôzne filozofické témy, tie otázky charakteru „Prečo-sme-vlastne-tu“.

Šaman práve vstal zo svojej jaskynnej postele. Ako jeden z mála ľudí v galaxii považoval zobudiť sa a vstať za jednu a tú istú činnosť. Slnko práve prechádzalo púšťou, ktorá bola preň prvou zastávkou na jeho celodennej púti. Al’abastro ho pozdravil mávnutím a zdvorilým úklonom hlavy. Slnko jeho pozdrav opätovalo (samozrejme, s ohľadom na svoje anatomické predpoklady) a ponáhľalo sa dohnať stratený Čas, nakoľko jediné z celej planéty len ono poznalo jeho pravú hodnotu. Neuveriteľne zodpovedná práca...

„!oknlS, ňed ýrboD“ (Tak a to je prvá Al’abastrova úchylka...)

„Dobrý deň, Al’abastro, dnes ti na tvoju púšť naženiem veľa horúčavy. Čo na to povieš?“ zasmialo sa dobrosrdečne Slnko.  

„lokyvz is mos uvačúroh aN“ [1]UPOZORNENIE: Pri čítaní Al’abastrových replík používajte, prosím, zrkadlo!

„ukzáto undej im ľovod, oknlS“ zvolal Al’abastro za odchádzajúcim Slnkom. Slnko sa zastavilo.

„abet erp čin íboren otkin on, hcýktešv erp ucárp šíboR“ vyzvedal Al’abastro.

„No... v kráľovstve Dolného Kroco’Dýla ma dokonca uctievajú. A to ma ani nepoznajú osobne.“

„...íželáz omt an it kA“

Slnko sa hlboko zamyslelo nad týmito slovami a odvetilo: „Možno to tak musí byť. Je to jednoducho moja práca,“ a usmialo sa.

„.aitsaťš aľeV .oknlS élim, írad it as hceN .mepáhC“

„Aj tebe veľa šťastia, priateľ môj,“ a pobralo sa o krok ďalej. Za ním sa pritahla silná horúčava, na akú bol Al’abastro už zvyknutý. A na tichú púšť sa prihnal ďalší návštevník. A nebol to ani lev, ani škorpión, ani skákajúca dlhonohá potvorka s rohami... 

 Koberec bol poháňaný obrovskou túžbou vidieť všetko, čo je na svete. Nehľadel na to, čo je za ním, či okolo neho. Videl len to, čo je pred ním. Od Močarísk je to v tomto svete paradoxov len kúsok k Púšti.

 Al’abastro uprel zrak do diaľky svojej púšte. 

Koberec sa rútil cez roztrasený vzduch.

Zastavil sa.

Sánka klesla.

Nastalo ticho, ktoré v púšti začuje len ten, kto načúva.

Bol to ten typ ticha, ktorý pobáda všetkých zúčastnených, aby ho prerušili nejakou poznámkou. Akoukoľvek.

„!maičo mýntsalv míreveN“ vyhŕkol šaman. A na jeho tvári sa zračilo niečo podobné nadšeniu, „?írovoh moň o ýdžak a ešír hcáničnok hcýktešv op ejutup ýrotk, cereboK net is yT“ 

Kobercovo zmätenie vystriedal zvláštny pocit vnútornej radosti. Niečo podobné cítil v rozhovore s trollským náčelníkom, no teraz cítil, že Al’abastrove úmysly sú nezištné. V púšti bolo všetko nezištné...

Šaman sa ešte raz usmial a pustil sa do každodennných povinností. Vzal hlinený krčah a podišiel k rozložitému kríkovitému porastu, ktorý v sebe ukrýval hniezdo divých včiel. Natiahol ruku a z vnútra hniezda vybral trochu medu. Včely nerušene poletovali ďalej.

„.jejovt jet jA .iixalag v ičer jedžak meimuzoR .ičer hci meimuzoR“ usmial sa šaman.

„.elanokod eimuzor im ťúšP ...jejom eimuzor kašv otkolám neL“   

Koberec stál obďaleč a počúval. Fascinovane si uvedomoval, že šaman je zatiaľ jediný, kto rozumie jeho reči. Áno, Koberec mal svoju reč. Každý má svoju reč. Ak ľudia hovoria, že zvieratá či veci nehovoria, je to len hlúpa ignorancia zo strany ich zmyslov. Každý má reč, len si navzájom nerozumieme.

Al’abastro rozprával Kobercu o živote v púšti, o zázračnom svete slov a o dare reči, ktorý má len málokto. Šaman bol expert na pantalingvistiku, veľmi zložitú vedu, ktorá sa vyučovala len na niekoľkých čarodejníckych univerzitách. Koberec zažil niečo, čo dosiaľ nepoznal – porozumenie inej bytosti.  

„?cereboK, ilemuzor it yba, is yb lechC“ spýtal sa šaman, keď vycedil nevábne vyzerajúcu šťavu z konára pozoruhodne vysokého kaktusa.

Al’abastro videl Kobercu do duše. Chápal ho, videl, čo cíti, videl jeho myšlienky. A kdesi v útrobách jeho duše, okrem nadšenia, prekvapenia a radosti zo života, videl aj jeho súhlas.

Potom sa jemne usmial, zavrel oči a vystrel ruky k čistej oblohe. Chvíľu sa nedialo nič, iba celú púšť zachvátilo ohlušujúce ticho.

Záblesk.

Ticho.

Hrom.

Al’abastro otvoril oči.

Záblesk. Hrom, no tentoraz oveľa bližšie.

Zo zatiahnutej oblohy začal padať dážď. A spolu s dažďom prišli biele tancujúce iskričky, ktoré sa zniesli na Koberec udivene pozorujúci toto čarovné dielo.

A Koberec po prvý raz prehovoril v hraniciach ľudského porozumenia. Čakali ste, že prehovorí ľudským hlasom? Zvyknite si na sklamania. J

Okolo Koberca sa opäť zatrblietali biele iskričky. Niesli však nepatrné ružové sfarbenie.

A v púšti bolo počuť ozvenu slova: „Ďakujem.“ A Koberec pocítil, že musí ísť.

„,ťúnterts lohom ať mos ež, mejukaď aj, eiN“ usmial sa Al’abastro a nechal Koberec ísť vlastnou cestou.

¤  ¤  ¤

Dar reči bol pre Koberec vždy niečím tak nedostupným, že sa o ňom nikdy neodvážil snívať. Teraz, keď ho dostal, prekvapenie a následné nadšenie sa dalo slušne porovnať s nadšením z oživenia, ktoré sa touto udalosťou v Kobercovom živote ešte viac posilnilo.

My, ktorí rozprávame[2] prakticky od začiatku života, nevieme daru reči prisúdiť adekvátnu hodnotu. V slovách sa skrýva veľká sila, ktorá si vyžaduje opatrné narábanie – slová majú jednoducho vlastný svet. A vyberajú si, koho doň vpustia.

Pokiaľ išlo o Koberec, svet slov sa mu náramne zapáčil. Dá sa povedať, že spoznal pravú hodnotu reči... A už teraz bol v tomto smere o čosi múdrejší než mnohí z nás.

Púšť sa končí pri údolí El Oaşïon. Dúfam, že nasledujúcim opisom ich panenskej krásy nestratí tento príbeh na serióznosti...

Mierne kopce prekvitali všemožnými odtieňmi najžiarivejších farieb, ktoré sa, ako keby ich bolo málo, menili ešte aj počas dňa s narastajúcim množstvom slnečného svitu. Malebné kopčeky sa skláňali k zemi prerastajúc do pokojných pastvín zasypaných zvieratkami, ktorým ponúkali potravu počas celého roka. Nádherné háje plné exotických stromov obťažkaných tonami najrozmanitejšieho ovocia od výmyslu sveta vrhali tieň tak nevyhnutný v  ťaživom teple...

Koberec si naplno vychutnal prebehnutie naprieč týmto prírodným úkazom. Preletel okolo malého stáda ovcokráv, ktoré sa, typicky pre svoj ignorantský postoj k svetu, nezaujato pásli ďalej. Údolie El Oaşïon vskutku bolo baňou farieb.

Pre zaujímavosť, Čarovné spektrum, alebo tzv. Čarspektrum obsahuje dvadsaťdeväť rôznych farieb, z ktorých mal El Oaşïon plný počet. Toto nadmerné množstvo je spôsobené hojným výskytom magických iskier, ktoré spôsobujú mnoho vplyvov na živočíchy i veci, niektoré viac, iné menej príjemné – no jeden z tých príjemnejších, optický jav, má na svedomí v tomto kraji skutočné majstrovské dielo.

Za  údolím El Oaşïon sa v horúcom podnebí rozvaľovalo rovnomenné mesto, ktorému v čase Kobercovho príchodu (alebo príjazdu?) vládol sultán Ţyraņăshaąm IV. Čo o ňom napísať, aby to neznelo príliš hanlivo? Nuž, Ţyraņăshaąm mal u svojich podriadených veľkú autoritu. Tak ako väčšina panovníkov s nižším intelektom a deficitom panovníckych schopností. Postaral sa však ja o rozvoj kultúrneho dedičstva El Oaşïonu tým, že postavil gigantický palác so stopäťdesiatimi vežami obkladanými pestrofarebnými drahými kameňmi a zlatými štvrťhviezdami, a pristávacou dráhou pre rakety, keby náhodou eloaşïonská veda a technika za jeho života takto významne pokročila. Súdiac však podľa toho, že palác bol vystavaný výhradne pre jeho osobné pohodlie, o altruistických pohnútkach sa tu nedá veľa povedať.

Čím bol Ţyraņăshaąm známy,však bola jeho krutá obľuba v svadbách. Podstupoval ich každý týždeň a bohužiaľ, každá bola jeho vlastná. Ţyraņăshaąm bol takého názoru, že hárem je úplne zbytočný, pokiaľ sa nejakým sofistikovaným spôsobom, napríklad vraždou, zbavíte svojej aktuálnej manželky. Každý týždeň sa začínal svadobnou hostinou a každý piatok bol Dňom kráľovho rozvodu. Rozvod je však príliš jemné slovo. Boli to rozvody na gladiátorský spôsob – život alebo smrť. Manželka dostala dýku, ako aj jej manžel, a začalo sa najkrvavejšie rozvodové konanie v galaxii. Každá kráľovská manželka s trochou rozumu v tom našla istú hlavu XXII. Zápas bol zdanlivo spravodlivý, s dvomi definitívnymi možnosťami. Ak by sa jej však podarilo zvíťaziť nad kráľom a zabiť ho, namiesto života a slobody, by bola popravená za velezradu. Veľmi povzbudzujúca myšlienka...  

Deň Kobercovho príchodu do El Oaşïonu nebol len dňom Kobercovho príchodu do El Oaşïonu, ale aj Dňom kráľovskej svadby. Koberec sa nevedel dočkať, keby sa s niekým porozpráva a zhodou okolností, ktoré sú v okolí Koberca veľmi časté, počas svojho letu naprieč mestom vrazil rovno do sultánovej novej nevesty uprostred ceremónie. Dievčina vyzerala znechutene a znudene a navyše sa vôbec neotravovala so skrývaním svojich pocitov. Keď do nej Koberec vrazil, zdalo sa, že je to prvá vec, ktorá ju zaujala natoľko, aby aspoň zodvihla ľavé obočie.

Koberec si všimol, že dievča je mladé a celkom pekné, až na jej znudený výraz, ktorý chvíľami hraničil s výrazom pri pohľade na kopu hnoja. Ihneď po uplynutí momentu prekvapeného ztuhnutia sa ho chopili stráže ako nejakého nebezpečného elementu a odvliekli ho preč... Reakcia, ktorá sa opakovala vždy a všade, kam Koberec prišiel/priletel/pribehol (zakrúžkujte výraz, ktorý sa vám najviac páči).

Trajektória, ktorú Koberec opísal počas vlečenia strážami, smerovala najprv čo najďalej od nevesty a potom čo najbližšie k sultánovi, ktorý bol veľmi zvedavý na taký nezvyčajný zjav, akým bol Koberec (ďalšia konštantne sa opakujúca reakcia).

Ţyraņăshaąm sediaci na mohutnom zlatom tróne vyžaroval každým kúskom tela svoju sultánsku identitu. Kľudne by mohol sedieť v kancelárii nejakej prestížnej firmy dvadsiateho prvého storočia na istej planéte v úplne inej sústave vo veľmi vzdialenej galaxii a stále by podvedome vnucoval predstavu  sultána. Keď sa stráže s Kobercom priblížili, sultán pomaly upriamil svoj vznešený zrak na Koberec.[3] Koberec pocítil, že zovretia rúk sultánových strážcov pod váhou sultánovho pohľadu pomaly povolili. Koberec podišiel k sultánovi a prehovoril čo najúctivejšími zelenými iskričkami pozdravu. Sultán sa akoby mierne usmial a postavil sa. Potom sa vypäl do celej svojej úžasnej sultánovitosti a vyhlásil: „Vítam ťa, ty magická záležitosť!“ V tej chvíli zaburácal oslavný potlesk sultánovho ľudu za Kobercovým chrbtom (nuž, veď viete, ako to myslím...). Koberec sa otočil a uvidel obrovský dav ľudí tlieskajúci a jasajúci na jeho počesť s usmievajúcou sa nevestou uprostred.